Vitaj alias Povinná jazda!

Takto to vyzerá, keď si niekto prerobí starú favoriťku..(a potom mi ju dá nafotiť:))

Špeciálna vďaka patrí Národnej banke, v ktorej nikto nebol, lebo bol sviatok, a tak ani nevedia, ako nám pomohli..a Oskarovi, lebo svícil jak divý!

        

     

         

         

              

Pocity tejto jary

Slnko sa odrazí od plešky deduška,

v MHD veselo pošepnem do uška.

K perinám neladí farebná poduška,

na zemi pod stolom, zaschnutá haluška.

Ty ľúbiš ako sa detinsky škerím,

keď skoro ráno vykuknem z perín.

Ja magickej sile rúžu verím,

Štýlové čelenky pokryté perím.

Nalievam “čerstvý“ džús z papierovej krabice,

určite zaň dostanem veľkú pusu na líce.

Smrad sa drží našej vlakovej stanice,

a my zatiaľ v ZOOlogickej naháňame opice.

Cez sviatky zostáva rajom západniarov,

dni keď Bratislava viac nie je “Blavou“.

Rozdielna, no stále nie je Prahou,

je malou, drahou, no nie domovom vrahov.

Spotených cudzincov v hlavnom meste plno,

Všetko je zavreté, hanba jak Brno.

Kanárik v klietke tlačí svoje zrno,

A všade naokolo bigboardy pre ZUNO.

Pocity tejto jary...

Cyklo(nielen)kuchyňa

Včera večer som sa nie príliš nadšene išla zúčastniť akcie s názvom Cyklokuchyňa. Nie že by sa mi akcia, či nebodaj priestor (KC Dunaj~) nepáčili, ale absolútne nepatrím medzi tých fanatikov, ktorí agitujú celé svoje okolie, že jazdiť po BA je tá jediná a správna cesta. Ale Cyklo(nie ani tak)kuchyňa ma veľmi príjemne prekvapila...

Pri vchode sa na mňa usmieval vysoký chlapec v okuliaroch s pozdravom "Ahoj!"na perách. Pochopila som správne, že to bude "tykacia" zóna. Cestou na štvrté poschodie som rozmýšľala nad cestou domov, do kedy tam maximálne zostanem, nad špinavým prádlom a samozrejme nad tým, že idem do komunity, ktorú nie celkom poznám. Mám síce jedného nadšenca doma, ale on nie je úplne ortodoxný. Normálne nemá problém, keď pre neho prídem do roboty na aute, nasadne s úsmevom, ešte nikdy ma neopľul.
Po vchode do dverí a preskúmaní celého priestoru, som našla zopár známych, prívetivé tváre, síce žiadne paradajkové chutney (ktoré bolo jedným z dvoch hlavných lákadiel), ale zato dobré vínko. Rozhovory na terase s výhľadom na všetko, od hradu, až po Aupark, ukončil až dlho očakávaný šprint. Išlo o dva bicykle na (nie príliš bezpečne a pevne vyzerajúcich) stojanoch postavenené oproti sebe, aby súťažiaci pri šprinte na pol kilometra na seba mohli zastrašujúco gániť. A práve toto bolo druhým "lákadlom", prišla som urobiť trochu hluku a záberov, keď bude súťažiť môj drahý. Šprinty sa začali, stojany sa od seba chvíľmi nebezpečne vzďaľovali, pri niektorých športovcoch sa rozhýbali do tej mieri, že obecenstvo odstupovalo, aby urobilo priestor, ak by sa bicykel odtrhol a spolu so súťažiacim nekontrolovateľne odletel do priestoru. Nič podobné sa ale nakoniec nestalo, aj keď napríklad červený bike mal nemalé problémy udržať svojho jazdca PK:).
Keď sa na sedánkach vystriedali už všetci tí, čo tam byť chceli, začal sa prudký nábor na tých, ktorí tam byť nechceli. Nakoniec sme sa s Maťou (nebicyklujúcou kočkou v minisukni(!)) nechali od kamarátov a môjho chlapa vyhecovať. Bol to skutočne zážitok,  naprv na nás všetci bučali, či sme "ready", potom sme bučali po sebe navzájom (v zmysle:"čo sme si to vymysleli za..."), odpočítali a pustili sme sa do šprintu. Najprv to bola sranda, potom sme dostali kŕče do nôh a so smiechom sme ledva ledva dobehli tých 500 m. Asi sme boli rady, že sme sa prekonali, že nás povzbudzovali, a že sme dostali farebné nálepky s cyklistami. Navyše som zistila, že by som dala pol kilometra za 34 sekúnd, čo na momentálneho nešportovca asi nie je zlé, aspoň sa mi tak zdá. Keby ma potom brutálne nerozbolela hlava a zadok zo sedánky, možno by som sa tešila ešte dlhšie.

                                                                                            photo by Marek B.

Každopádne to bola vynikajúca akcia, zvíťazili tí najlepší (môj víťaz bol tretí, aj keď u mňa stále prvý), hoci sa mi zdalo trochu diskriminujúce, že ženský rebríček bol akoby na druhom mieste a menej sa oň ľudia zaujímali. Ale keďže mňa častovali milým prívlastkom "najlepší fandič/ka", na žiadne ženské rebríčky som nemala čas.
Rada sa zúčastním aj na ďalšej podobnej akcii, keďže cyklisti nehryzú a sú poväčšine usmievaví. Akurát toho jedla mohli viac nechať aj pre takých, ako sme ja a Maťa....

"Reštaurácia" U zeleného stromu

Dnes sme s priateľom boli na večeri. Teda veľmi sme chceli byť, dokonca sme kvôli tomu od obeda nejedli. Bol to jeden z tých úžasných nápadov so zľavovým kupónom (neodolateľné nutkanie kúpiť ho sa zvyšuje priamoúmerne so znižujúcim sa číslom odpočítavajúcim dobu platnosti ponuky) a nepremožiteľnou túžbou experimentovať so zverinou, keď sa to už tak strašne oplatí.
Po príchode do reštaurácie nás celkom milo prekvapil interiér (príliš zelený) a milá obsluha. To sme ešte nevedeli, čo nás čaká...
Usadili nás za náš malý, ale rezervovaný stôl a priniesli nám karafu s vodou. V našej krajine sa tento zvyk (bohužiaľ) ešte príliš neudomácnil, a tak som z vody ostala taká nadšená, že som si najprv zabudla všímať to, že sa budem musieť celý večer opierať o svoju bundu prehodenú cez stoličku, a moja kabelka sa bude váľať po zemi. Čakajúc na jedlo som si uvedomila, že všetci hostia si bundy vešajú na stoličky ako niekde v školskej jedálni. Vešiaky nikde.
Na stole bol jedálny lístok (pekne a vkusne nafotený- veľké plus) a zopár letákov na akcie a nové produkty. Fernet "Z Generation" vyzeral zaujímavo, pribehol čašník, objednali sme si. "Citrus, hej?", uisťoval sa čašník zbytočne. Po našom vysvetlení pochopil, že majú mať nový druh tohto likéru, začudoval sa, chvíľu si letáčik obzeral a potom odišiel. Po 10 minútach pochlipkávania otrasného vína, ktoré bolo súčasťou akcie, sme sa na našu objednávku opýtali znova. "Všetky tieto akcie platia až od soboty (je pondelok!!! ) a ten Zet ani nemáme". Nevadí prežijeme, veď kombináciou s vínom by sme si možno ani neurobili dobre.
Prichádza hlavné jedlo- hviezda večera. Už pri pohľade na tanier mi bolo jasné, že to asi nebude úplne podľa ilustračnej fotografie (z portálu so zľavami), slová ako "divinová hostina" nespomínajúc. Ragú z jeleňa obsahovalo 4 šľachovité kúsky (vraj) jeleňa, pár plátkov mrkvy z plechovky v hnedej omáčke bez chuti. Ako príloha boli studené a obschnuté "domáce knedlíčky" asi spred 3 dní. Na tanieri bolo ďalej trochu šľahačky a brusnicového džemu na pomaranči- najjedlejšia časť pokrmu. Opomeniem na vlásky nakrájaný pór a mrkva, ktoré tam nemali vôbec čo robiť. Mäso sme pitvali dosť dlho, ale najesť sa z toho ani náhodou nedalo. Ako vrchol hlavného chodu prišla usmiata čašníčka a spýtala sa, či chutilo. Pozrela som sa na ňu tónom "tomyslíšvážne" a odpovedala som niečo v zmysle, že to nebolo nič moc. Ale ona si nedala pokoj, vraj"čo konkrétne sa mi nepozdávalo". Začala som enumerovať.."takže nechutilo, veď hádam si to napravíme dezertom." Už vtedy som pochybovala. Dezert obnášal suchú palacinku naplnenú minimom nutelly, poliatu dvoma divnými sirupami (jeden žĺty a druhý červený). Celú situáciu (ne)zachraňoval lístok mäty a kôpka šľahačky.
Z večere sme odchádzali hladní a nie príliš spokojní. Ak by mi toto jedlo priniesli na stôl za plnú cenu a potom by sa ma čašníčka s takým úsmevom (asi mala lepšiu večeru) opýtala, či chutilo, tak jej vlasmi vyutieram tú hlúpu hnedú omáčku z taniera.
Jednohlasne sme sa zhodli na tom, že takto si žiadny podnik dobré meno neurobí, a ak sa niekto po tomto "kulinárskom" zážitku k zelenému stromu vráti, je to samovrah!
Idem pozrieťchladničku..Dobrú chuť(noc)!