Keď sa z obeda vrátite viac nasratí ako najedení, určite to nie je dobrá vizitka danej reštaurácie. A presne toto by si mali jej majitelia a zamestnanci uvedomiť..
Do LaMammy chodím odmalička, dobré jedlo, dlhoročná, ale stále milá obsluha, oranžové lampy nad stolami boli samozrejmosťou. Tie tam majú dodnes, ostatné sa zmenilo.
Teraz už tam tak často nechodievam, ale vždy keď túto zastrčenú pizzériu na Trnavskom navštívim, prekvapí ma nový personál, či redukcie a zmeny na stole so šalátmi. Dnes skutočne veľmi nemilé.
Obsluhoval nás potetovaný mladík. Pre tých, čo by pochybovali, nemám nič proti tetovaniu, naopak, sama jedno mám, len to bol jeden z jeho najmarkantnejších znakov. Nemôžem ho predsa opísať ako popleteného, spomaleného debila s obrovskou výdržou ignorovať svojich zákazníkov. Alebo viete čo, môžem..!
Tomuto „zamestnancovi roka“ trvalo 20 minút (aj napriek prítomnosti jednej zo slovenských celebrít, ktorá sa takisto márne dovolávala pozornosti) kým si všimol, že by sme si rady objednali a neprišli sme si len tak nezávezne podiskutovať práve do tejto pizzérie. Po objednaní 2 nápojov a následnom prinesení dvoch iných nápojov, sme nemali síl (slín) na to, aby sme sa s fešákom hádali, a tak sme márne dúfali, že si to u nás nejako vylepší.
Chcela som obyčajné bolonské špagety. Na jedálnom lístku mali len nejakú ich „špeciálnu“ verziu so šampiónmi a slaninou, a tak som sa snažila milému čašníkovi vysvetliť, že ja si prosím obyčajné špagety, teda bez húb a slaniny. Odpovedal, že majú len tieto a vytrvalo prevracal očami. “To vidím, ale mohli by ste mi ich predsalen spraviť bez tých šampiónov a slaniny, snáď to nebude až taký problém, ďakujem“, zopakovala som mu požiadavku už trochu podráždene. Tretíkrát zopakoval, že oni majú len tieto, a nevie, či mi môžu urobiť aj také OBYČAJNÉ ako chcem ja.
Mama si objednala šalát, ktorý si išla sama zobrať a následne jej niekoľko minút schol na tanieri, keďže obsluha nám nedoniesla príbor (po prosbe na druhú čašníčku, sa nám dostalo odpovedi, že máme popropsiť nášho čašníka(!)). Po príbore, kedy nám doniesol 2 NOŽÍKY (na šalát a špagety), prišli aj moje cetoviny- suché, biele, bez syra (ten som si mala vraj priobjednať ako ho na cestovinách chcem...neviem kto nechce na cestovinách syr(?!)).
Po tomto príjemnom kulinárskom zážitku, a nepremožiteľnej túžbe zaplatiť a konečne odísť, si nás NÁŠ čašník prestal všímať. Asi mal pocit že ho už príliš otravujeme požiadavkami na príbor a obyčajné špagety, a že už musíme mať naozaj všetko. Po pár obídeniach som opäť oslovila druhú čašníčku, ktorá s mojim problémom opäť nemohla nič robiť (asi sa medzi sebou nerozprávajú) a tak som jej vysvetlila, že my chceme odísť, ale náš čašník si nás nevšíma. Ignoráciu mali v krvi obaja- asi sú tak cvičení. Keď sme konečne čašníka privolali a vypýtali sme si účet, povedala som mame, nech si nechá vydať do haliera (pardón centa), lebo za to, čo tu predvádzal si žiadne tipy nezaslúži. Moja mama sa na mňa usmiala a povedala, že ona sa chcela len v kľude najesť a nie sa s niekym doťahovať o pár centov.
A presne toto ma nasralo asi najviac, preto píšem tieto riadky. Naši rodičia, starí rodičia ani nehovorím, si neuvedomujú, ako dôležité je sťažovať sa. Nedržať hubu, keď sa k vám predavačka, či čašník správávajú ignoransky a nepríjemne, veď to je ich práca. Odmeňovať treba, iba tých, ktorí si zaslúžia, lebo ak ich nikto nebude prevychovávať, nikdy sa služby v tomto zaprdenom štáte nezmenia...
Moja mama sa zachovala hrdinsky, nechala si vydať presne- bola to okrúhla cena, ale musela som ju za to (trochu vynútene) pochváliť. A ten trulo iba potvrdil naše rozhodnutie sa sem nevracať tým, že ani pri zaplatení, ani pri odchode nič nepovedal (ďakujeme a dovidenia bolo asi nad jeho sily).
A toto je iba úryvok z príbehu „Ako vedia zamestnanci všeobecne obľúbenú reštauráciu poslať priamo do sračiek“.
