Bike fotostory 2

Druhá pýcha môjho chlapa..(okrem mňa samozrejme!)

A fotili sme počas slnečnej nedele, na schodoch pred Iuventou.

“Nechce sa Vám ťahať stan na Váš obľúbený festival?”..Radšej tak urobte (inak sa budete vy ťahať za vašim malým predpalateným stanom cez celé Trenčianske letisko)!

Pohoda bola super! (fotoreport neskôr) Bolo síce 35 v tieni, ale my sme bývali vo VIP areáli Kempingski, a tak nám bolo"luxusne"..

Naše rezervované stany „prvej kategórie“ označené ako „komfortný nadštandard“ neboli ani trochu to, čo sme čakali.

 Ulička zelených pidi stanov, v ktorých sa nedalo ani posadiť bez toho, aby sme ho hlavou nenadvihli, nehlásala nič dobrého. Po zložení vecí nám v stane zostal životný priestor- slabá polovica. V cene boli zahrnuté ešte dve karimatky a dve deky. Obyčajné niekoľkokrát použité karimatky by ani tak nevadili, hlavne, že boli, ale deky...Bledomodré „papierové“ deky z IKEA za 1euro, ktoré ste už určite mali možnosť stretnúť na nejakej bratislavskej reštauračnej terase, boli plné sušenej trávy, fľakov od blata a cudzích vlasov. Toto už podľa mňa s „nadštandardom“ a „prvou kategóriou“ nemá nič spoločné. Chápem, že deky sa nedajú dobre vyprášiť, ale vzhľadom na ich stav a cenu, mali byť použité ako jednorázové. Sklamaním bol aj fakt, že okrem stanu a ohradenia (hoci na „recepcii“ nikoho nekontrolovali, takže o bezpečnosti sa veľmi nedá hovoriť) sa v našom areáli nenachádzali žiadne ďalšie výhody (napríklad ako minuloročné vlastné WC). Navyše bol areál umiestnený nelogicky- na druhej strane ako parkovisko (predpokladám totiž, že práve ľudia, ktorí na Pohodu príjdu autom, si sú ochotní priplatiť ďalšie penaze za takéto služby..).Ďakujeme za skúsenosť, ale na budúci rok zháňame karavan..! ;)

Vý- jeden a pol- ročie existuje!

..a tu je dôkaz!* :

Výročie. Čo to presne znamená? Pre mňa je to oslava nejakej (významnej) udalosti. A podľa mňa to vôbec nesúvisí so slovom „rok“!

Keby to chcelo súvisieť, malo by sa to volať „výROKčie“, alebo „výROKie“. Ale potom by sa výročia mohli oslavovať iba po prvom roku, ak by išlo o druhé výročie, muselo by sa to volať „vý DVOJROK čie“ atď...a to by predsa nikto nechcel!

A preto si myslím, že obmädzovať sa na konvenciu, že výročie sa oslavuje iba raz za rok je mylné. Oslavovať by sa malo vždy, keď si nájdeme vhodnú príležitosť (a dajme tomu, nejký okrúhly dátum). Napríklad: „Dnes máme mesačné výročie!“, alebo „Už 6 mesiacov nejem mäso, poďme toto výročie osláviť do nejakej indickej reštaurácie!“...

To bol môj (aktuálny) pohľad na morfológiu jazyka a postoj k rôznym milým jubileám. Ďakujem za pochopenie a prajem nám veselé vý-jeden a pol-ročie! <3

Sladký spánok

Keď nás dvoch práca občas rozdelí,

Tak večer chýbaš pri mne v posteli.

O perinu sa s nikým rada nedelím,

Ale ak nie s tebou, tak potom s kým?!

Hoci ustelieš paplón vždy naruby,

V kúpeľni otvorená pasta na zuby,

Často neudržíš na uzde mužské pudy,

Privlečieš zo žúru kamoša menom Rudy.

Aj keď nie si dokonalý, žiaden ideál,

pre mňa máš to čaro, a vždy si ho mal.

Keď moju ruku do svojej ruky si bral,

S úsmevom som spala, s úsmevom si spal.

Tak sa mi to páči, nič nás už neruší,

Tajné veci šepkáš mi rovno do uší.

Moje srdce pri tebe sa často rozbuší,

Naše spoločné snívanie každú búrku vysuší. 

Záhorácko- španielska svadba

Pozvanie na svadbu je vždy veľkou udalosťou, pre všetkých, okrem môjho priateľa aj potešením. Myslím, že nikto si nevie predstaviť, minimálne ja som si nevedela, čo pre chlapa znamená svadba. A to aj napriek tomu, že pri tejto udalosti nehraje prvé husle / ženícha. Stres kvôli tvrdým topánkam (ak sa náhodou nejaké vhodné nájdu), nekončiace opakovanie výkrikov „V žiadnom prípade!“ pri telefonátoch s mamou (rozhovory o obleku ako povinnej výbave na spoločenskej udalosti akou je svadba) a minimálne jedno popoludnie vo všetkých nákupných centrách v Bratislave (nie naraz- na striedačku a opakovane(!)).

Deň D nastal a my sme boli, aspoň čiastočne, pripravení ísť sa ukázať svetu (to som ešte nevedela, že tam naozaj bude komplet celá dedina). Po raňajších nestíhačkách u kaderníka, studenom presse, zabudnutej podprsenke bez ramienok a rýchlej sprche s obavami o účes, sme nasadli do auta (Úprimne, ja som sa tam skôr skotila, keďže moja sukňa bola príliš úzka a opätky príliš vysoké).

Stretávali sme sa u nevesty doma. Španielska a slovenská vlajka, nazdobené auto a 2 autobusy pred inak nenápadne pôsobiacim domom na dedine vyvolávali zvedavosť. Susedia na ulici detajlne obzerali a skúmali všetkých prichádzajúcich hostí. Po vstupe do domu človek chvíľu nevedel, na koho si môžeme dovoliť hovoriť po slovensky a na koho skúšať angličtinu. Neskôr sa nám vyjasnilo, ženy s čiernymi vlasmi (dlhými aj napriek vyššiemu veku), divotvornými klobúkmi a červenými umelými nechtami boli Španielky. Malí čiernovlasí chlapi (ako by ich jedna mať mala), ktorí po dvoch štamprlíkoch domácej slivky odpadávali, boli Španieli. Najväčšie roblémy spôsobilo len plavovlasé dievčatko (Španielka) a prílišne aklimatizované dievčence zo Západnej Európy (Slovenky- podľa prízvuku a obsahu konverzácie stále zaryté Záhoráčky).

Po malom raute na záhrade, sme sa všetci presunuli do kostola (šou sa začína!). Celá ceremónia trvala asi hodinu 40, no rozumela som sotva dve vety (tie v slovenčine). Väščinou sa hovorilo latisky a španielsky, čo som si pochvaľovala, pretože ako zarytý ateista som nemala chuť počúvať tie rozprávky v jazyku, ktorému rozumiem. A musím povedať, že to znelo celkom dobre (teda až na farárovu váhavú španielsku výslovnosť..ale slúži mu ku cti, že sa to naučil aj v jazyku, ktorý inak neovláda). Zbor, aby som nezabudla, zbor bol výborný. Spievali krásne, teda hlavne keď to bolo v latinčine. No a inak? Vždy som si myslela, že Španieli sú nábožensky založený národ, ale asi to bude iba nejaký mýtus. Okrem toho, že počas tých častí, keď mali všetci kľačať, si fúkali nos, rozprávali sa, a keby sa dalo, tak by si podaktorí v kostole aj zapálili (pred kostolom ich už nikto nezastavil, ani príchod nevesty, či novomanželský bozk). Ale reputáciu tu zachraňovali babky z celej dediny, ktoré sa po skupinkách infiltrovali medzi pozvaných hostí. Prezrádzali ich hlavne šatky na hlavách, presná znalosť podobných obradov (aj keď nerozumeli, vždy vedeli, kedy treba vstať) a nechuť, s ktorou zazerali na všetkých bezbožníkov bez modlitebnej knižky.

Po obrade nastala chvíľa fotení, konfetov a bubliniek. Každý dostal, ešte pri vchode do nevestinho domu malý bublifuk, ktorý však ostal viac menej nevyužitý, keďže dosť fúkalo. Škoda.

Masový presun na Devín do hotela, welcome drink a chlebíčky trochu uvolnili formálnu atmosféru. Po príchode novomanželov a príhovore prevádzkarky, ktorej sa od tej chvíle nikto z nás nepozrel do očí (nie, to nebola hanba, to si len ona pod biele tričko zabudla dať podprsenku..roztopašnica jedna cca 45 ročná(!)) sa išlo jesť. Predjedlo- natenko nakrájaná husacia pečeň na toaste s hruškou na červenom víne. Moje prvotné zhrozenie opadlo, keď som zistila, že pečienka je dobre nakorenená, takže nebola až tak cítiť jej prirodzená gumová pachuť (dokonca som z nej aj polovicu zjedla-nechcela som robiť hanbu a frajer na mňa zazeral...). Slepačí vývar- nestarnúca klasika, ktorou asi ulahodili všetkým zúčastneným. Hlavné jedlo na tom bolo už trochu horšie- kúsok bravčového (studeného), kúsok kuracieho a panenka v slanine poliate dubákovou omáčkou, kopček ryže a zemiakov. Nechcem sa zasa rýpať v téme jedlo, každopádne u mňa to napravil divinový guláš s domácimi knedľami podávaný po polnoci. Mmm..

Po papaní prišlo na tanečky. Väčšina žien si vyzula topánky s opätkami a obuli si pohodlnné baleríny (v prípade Sloveniek) alebo horšie, tenisky (presne tak, Španielky!). Ja som tiež vymenila svoje krásne 12centimetrové opätky za baleríny, pri tej príležitosti som si urobila očko na pančuchách, a mohlo sa začať salsovať. Hudba bola viac- menej vporiadku, Mr. DJ púšťal tematicky, salsu, chachu(to vyzerá veľmi smiešne napísané), menšie problémy v rytmickom vyjadrení hostí nastali pri Repete, Macejkovi a iných slovenských svadobných klasikách.

Okolo polnoci sa na parkete zjavili výskajúce slečny a chlapci s valaškami a tričkami nad pupok. Folklórna skupina. Predvádzali tance z celého Slovenska, ohrozovali tlieskajúce obecenstvo ťažkými ľudovými nástrojmi, dievčence zavše ukázali aj nohavičky. Milé bolo, keď Španielov, teda najmä ich, učili tancovať čardáš, klobúkový tanec,..Veľmi sa mi páčilo, že ženích sa nechal nahovoriť na všetky ľudové zvyky, obliekol si kroj a vyhral aj už spomínaný klobúkový tanec. Príjemný dojem kazila v tomto momente len plazma na chodbe, kam si junáci s valaškami odbiehali, aby spolu so slovenskou časťou hostí dopozerali náš ďalší prehraný zápas na MS v hokeji.

Nasledovali hry. Tu prišlo k prvému vážnejšiemu kontaktu Slavákov a Španielov, keďže stoly, pri ktorých sme sedeli, boli usporiadané tématicky- podľa jazyka, či národnosti. Myslím, že oba týmy sa k sebe správali pekne, nedošlo k žiadnej závažnejšej nehode (až na pár spadnutých loptičiek pri tanci v pároch, s loptičkou na čele), dokonca sa na seba priateľsky usmievali (to bolo asi pokročilou hodinou, množstvom drinkov a samozrejme jazykovou bariérou). Komická bola najmä úloha, keď mali Španielky čítať slovenské (neslušné) vtipy a naopak. Po týchto zážitkoch a rozdaní všetkých španielsko-slovenských slovníkov (to boli ceny) sa išlo opäť tancovať.

Okolo pol piatej sa zábava začala rozpadať, Španieli sa pomali rozpŕchli do svojich izieb na poschodí, teta prevádzkarka bez podprsenky prišla pozhŕňať zvyšky jedál do jedného koša a DJ začal hrať odznova svoj playlist. Rozlúčka s novomanželmi, poďakovanie a dlhé čakanie na taxík ukončilo tento príjemný večer.

Musím povedať, že som sa obávala množstva zmiešaného alkoholu, vplyvu bujarých tanečkov na moje chodidlá, no po prebudení sme mali iba chladničku plnú koláčov, vína a moje dobre zalakované vlasy prežili aj nedlhý spánok. Nezostáva nič iné, iba popriať novomanželom veľa lásky a poďakovať za príjemný ďeň. FELICIDADES!
P.S.:foto operatívne doplním ;)

Vitaj alias Povinná jazda!

Takto to vyzerá, keď si niekto prerobí starú favoriťku..(a potom mi ju dá nafotiť:))

Špeciálna vďaka patrí Národnej banke, v ktorej nikto nebol, lebo bol sviatok, a tak ani nevedia, ako nám pomohli..a Oskarovi, lebo svícil jak divý!

        

     

         

         

              

Pocity tejto jary

Slnko sa odrazí od plešky deduška,

v MHD veselo pošepnem do uška.

K perinám neladí farebná poduška,

na zemi pod stolom, zaschnutá haluška.

Ty ľúbiš ako sa detinsky škerím,

keď skoro ráno vykuknem z perín.

Ja magickej sile rúžu verím,

Štýlové čelenky pokryté perím.

Nalievam “čerstvý“ džús z papierovej krabice,

určite zaň dostanem veľkú pusu na líce.

Smrad sa drží našej vlakovej stanice,

a my zatiaľ v ZOOlogickej naháňame opice.

Cez sviatky zostáva rajom západniarov,

dni keď Bratislava viac nie je “Blavou“.

Rozdielna, no stále nie je Prahou,

je malou, drahou, no nie domovom vrahov.

Spotených cudzincov v hlavnom meste plno,

Všetko je zavreté, hanba jak Brno.

Kanárik v klietke tlačí svoje zrno,

A všade naokolo bigboardy pre ZUNO.

Pocity tejto jary...